Je to dialóg, kde sa rodí porozumenie

Zdieľať na sociálnych sieťach

Komunikácia v supervízii

Nie všetky pomáhajúce rozhovory majú transformačný potenciál. Niektoré sú skôr operatívne, zamerané na rýchle riešenie, plánovanie, rozhodnutie. Iné majú podporný charakter, stabilizujú, upokojujú, ponúkajú úľavu. A potom sú rozhovory, ktoré idú hlbšie pod povrch, do uvedomenia, tie transformačné. Také, ktoré menia spôsob, akým človek vidí seba, svoju prax alebo svoju rolu či situáciu.

V supervízii vzniká špecifický druh dialógu, ktorý nevzniká len preto, že sa rozprávame, analyzujeme či vyhodnocujeme. Ale preto, že dvaja ľudia vkladajú do rozhovoru vedomú prítomnosť, zvedavosť a rešpekt. Podobne, ako aj v koučovaní.

Supervízia pre mňa nie je len rozhovor o práci. Je to stretnutie profesie s osobnosťou,  priestor, kde možno cítiť hlbšie, myslieť inak a vidieť širšie. Dialóg, ktorý je bezpečný, otvorený, bez tlaku na výkon. A práve vďaka tomu vytvára potenciál pre vnútorný rast.

Rovnako ako v koučovaní, aj v supervízii verím, že odborník je sám najlepším expertom na svoj život, svoju prax a svoje rozhodnutia. Úlohou supervízie nie je prevziať zodpovednosť „za klienta“, ale za postoj „voči nemu“. Vedomý, citlivý a etický prístup. No aby sa takéto uvedomenie mohlo rozvinúť, supervidovaný sa najprv musí cítiť prijatý. Nie hodnotený, ale rešpektovaný, videný a počutý.

A práve tu vstupuje do hry bezpodmienkové prijatie, aktívne počúvanie a empatické porozumenie, ako ich poznáme z „Rogersovského prístupu“. Pre mňa ako koučku aj supervízorku sú to základné piliere každej pomáhajúcej profesie. Znamená to byť s druhým človekom v postoji: „Si v poriadku taký, aký si. Som tu s tebou, aj v tvojich pochybnostiach, neistotách a zložitostiach tvojej praxe.“ Toto prijatie nie je pasívne. Je to aktívna voľba vytvoriť priestor, kde sa človek nemusí skrývať, dokazovať ani brániť.

Aktívne počúvanie znamená byť v procese plne prítomný, všímať si slová, ale aj ticho medzi nimi, dych, tempo reči, tón hlasu, výrazy tváre. Vnímať, čo sa deje v človeku, vo vzťahu, v atmosfére. A cítiť, kedy je namieste len ticho. Bez zásahu.

Empatické porozumenie je pre mňa schopnosť vnímať svet druhého nie zo svojho pohľadu, ale z jeho. Spýtať sa vnútri seba: „Ako to prežíva on?“, nie „Ako by som to riešila ja?“. Rozumieť bez potreby zhodnúť sa. Súznieť, aj keď sa nezhodujeme.

 A aby toto mohlo v supervízii prebiehať, supervízor potrebuje byť kongruentný, byť v súlade so sebou. Vedieť, čo sa v ňom práve deje, pomenovať si to a neniesť to do priestoru nevedome. Uvedomovať si svoje reakcie, napätie, sympatiu, odpor, a vedieť s tým pri klientovi vedome a nezraňujúco narábať. Tým vytvára pre klienta bezpečné prostredie. Vďaka tomu môže vzniknúť vo vzťahu autenticita. (Pozor! nie ako necitlivá „úprimnosť“, ale ako ľudská prítomnosť). Nie som tam ako expert, ani ako autorita (aj keď psychologický rank je tam vždy, aj bez nášho pričinenia, prítomný). Som tam ako človek s človekom. A práve vtedy vznikajú tie vzácne momenty, ktoré prinášajú uvedomenie, nielen supervidovanému, ale často aj supervízorovi.

Dôležitou súčasťou supervíznej komunikácie sú aj otázky. Nie tie, ktoré smerujú k správnej odpovedi. Ale tie, ktoré otvárajú priestor. Ktoré v človeku doznievajú ešte dlho. Umožniť pohľad nielen na to, čo robím, ale z čoho konám.
Z akej hodnoty? Z akého vnútorného zámeru? Z akého popudu, vzorca či presvedčenia?

Komunikácia v supervízii je pre mňa remeslo aj umenie.
Remeslo je o jasnosti, zručnosti, schopnosti pomenovať veci.
Umenie je o citlivosti, empatii, schopnosti byť vo vzťahu vedome a s úctou.

Remeslo je počúvať kontext a významy, plniť vzdelávacie potreby.
Umenie je vnímať, čo sa deje vnútri supervízora, keď je niečo náročné, a vedieť s tým pracovať tak, aby sa supervidovaný nemal potrebu brániť.

Remeslo je o znalosti techník supervízie.                                                            

    Umenie je vnímať supervidovaného a čo sa deje v ňom keď o niečom hovorí a zreflektovať to pre neho bez skrytého významu.

A nad tým všetkým je schopnosť vytvoriť bezpečný, prijímajúci a kongruentný priestor. Keď sa to podarí, zvyšok sa často udeje sám...

Na záver ešte spomeniem že supervízia je užitočný priestor rozvoja pre všetkých pomáhajúcich profesionálov, hlavne pre mentorov, koučov a terapeutov.

Ako koučka a lektorka koučovacích výcvikov, pracujem s klientami aj ako mentorka       a ako supervízorka.

A ja sama, ako dlhoročná koučka potrebujem niekoho, kto mi nastaví zrkadlo. Nie preto, že niečo robím zle, alebo že potrebujem rady.

Ale preto, že sama seba v procese nemusím vždy vidieť úplne jasne. A aj preto, lebo keď niečo robíme hodne dlho, môžeme nadobudnúť dojem, že už „všetko vieme“. A toto pomáha zostať nohami na zemi a v pokore...

 Supervízia mi pomáha kultivovať moju profesionálnu identitu. Rozvíja moje vnímanie, spôsob práce aj kvalitu prítomnosti v koučovacom priestore.

Učí ma byť ešte vedomejšia v tom, čo prinášam, nielen ako kouč, ale aj ako človek.

PhDr. Denisa Kmecová, PCC

            Zmysel supervízie nie je vždy na prvý pohľad každému zrejmý. Mnohí si ju môžu mýliť s kontrolou či hodnotením ich práce, no v skutočnosti ide o to, že supervízia vytvára priestor v ktorom má profesionál (odborník) možnosť zastaviť sa, zamyslieť sa nad svojou prácou, zmyslom práce a získať trošku odstup od každodennej praxe.

A v súčasnosti keď sú profesie v pomáhajúcich odboroch vystavované častokrát vysokému tlaku, môže im taký priestor byť veľmi nápomocný najmä v kvalite poskytovania služieb.           

                             Supervízia má význam nielen pre samotného odborníka, ale aj pre tých s ktorými pracuje, či už sú to klienti alebo kolegovia. Ak človek pracuje pod stresom, je unavený a zahltený vlastnými problémami, jeho schopnosť pomáhať druhým slabne pretože sa sústredí na svoje problémy. Preto prostredníctvom supervízie sa učí lepšie porozumieť svojim reakciám, nachádzať nové riešenia a najmä chrániť svoju vlastnú duševnú rovnováhu. Dôležitým faktorom supervízie je učenie z predchádzajúcich skúseností. To, čo sa v praxi vyzerá ako neúspech alebo prekážka sa v supervízií môže ukázať ako  zdroj poznania,  napredovania a rastu. Zmyslom supervízie teda nie je poukázanie na to, čo robíme nesprávne ale hľadať čo môžeme robiť inak a lepšie. Širším zmyslom supervízie je posilňovať profesionalitu, pretože odborník ktorý pravidelne reflektuje svoju prácu, si buduje väčšiu istotu a kompetencie a to sa potom odzrkadľuje na kvalite pomoci, ktorú poskytuje svojim klientom.                                           

                                                                                             Zmyslom supervízie je podpora. Je to cesta ako si zachovať ľudskosť, empatiu, odbornosť, profesionalitu, ako rásť a pritom nevyhorieť. To je najväčšia hodnota supervízie. Chráni nielen profesionála, odborníka ale aj tých, ktorí sa naňho spoliehajú.              

                Supervízia ja ako bezpečný pristav . Miesto, kde môže odborník, profesionál zložiť svoju ťažobu a pozrieť sa na ňu „z vonku“. Je to chvíľa, čas keď niekto načúva a pomáha vidieť, že aj naše pochybnosti či chyby nám môžu byť nápomocné pri raste. Aj pomáhajúci človek je len človek, že môže pociťovať únavu, hnev či frustráciu a že je úplne v poriadku vedieť tieto emócie pomenovať. Je to aj cestou k hlbšiemu poznaniu samého seba, učí nás vidieť situácie inými očami, nachádzať riešenia tam, kde sme ich sami nevideli a ubezpečuje, že naša práca má zmysel. Keď pomáhajúci človek dokáže udržať vnútornú rovnováhu vtedy dokáže byť oporou pre tých, ktorí ho naozaj potrebujú.                     

                                             Supervízia je zrkadlom ale aj oporou. Poukazuje na to, čo robíme dobre, pomáha spracovať naše slabosti ale zároveň aj učí. Zmyslom je chrániť ľudskosť v nás, lebo stále sme len ľudia, aby sme ju mohli odovzdávať ďalej tým, ktorí ju od nás potrebujú. 

Mgr. Lucia Zalužická

Nový komentár