Je to dialóg, kde sa rodí porozumenie
Komunikácia v supervízii
Nie všetky
pomáhajúce rozhovory majú transformačný potenciál. Niektoré sú skôr operatívne, zamerané na rýchle riešenie, plánovanie,
rozhodnutie. Iné majú podporný charakter, stabilizujú, upokojujú, ponúkajú úľavu. A
potom sú rozhovory, ktoré idú hlbšie pod povrch, do uvedomenia, tie transformačné. Také, ktoré menia spôsob, akým človek
vidí seba, svoju prax alebo svoju rolu či situáciu.
V
supervízii vzniká špecifický druh dialógu, ktorý nevzniká len preto, že sa
rozprávame, analyzujeme či vyhodnocujeme. Ale preto, že dvaja ľudia vkladajú do
rozhovoru vedomú prítomnosť, zvedavosť a rešpekt. Podobne, ako aj v
koučovaní.
Supervízia
pre mňa nie je len rozhovor o práci. Je to stretnutie profesie
s osobnosťou, priestor, kde možno
cítiť hlbšie, myslieť inak a vidieť širšie. Dialóg, ktorý je bezpečný,
otvorený, bez tlaku na výkon. A práve vďaka tomu vytvára potenciál pre vnútorný
rast.
Rovnako ako
v koučovaní, aj v supervízii verím, že odborník je sám najlepším expertom
na svoj život, svoju prax a svoje rozhodnutia. Úlohou supervízie nie je
prevziať zodpovednosť „za klienta“, ale za postoj „voči nemu“. Vedomý,
citlivý a etický prístup. No aby sa takéto uvedomenie mohlo
rozvinúť, supervidovaný sa najprv musí cítiť prijatý. Nie hodnotený, ale
rešpektovaný, videný a počutý.
A práve tu
vstupuje do hry bezpodmienkové prijatie, aktívne počúvanie a empatické
porozumenie, ako ich poznáme z „Rogersovského prístupu“. Pre mňa ako koučku aj
supervízorku sú to základné piliere každej pomáhajúcej profesie. Znamená to byť
s druhým človekom v postoji: „Si v poriadku taký, aký si. Som tu
s tebou, aj v tvojich pochybnostiach, neistotách a zložitostiach tvojej
praxe.“ Toto prijatie nie je pasívne. Je to aktívna voľba vytvoriť
priestor, kde sa človek nemusí skrývať, dokazovať ani brániť.
Aktívne
počúvanie znamená byť v procese plne prítomný, všímať si slová, ale aj ticho
medzi nimi, dych, tempo reči, tón hlasu, výrazy tváre. Vnímať, čo sa deje v
človeku, vo vzťahu, v atmosfére. A cítiť, kedy je namieste len ticho. Bez
zásahu.
Empatické
porozumenie je pre mňa schopnosť vnímať svet druhého nie zo svojho
pohľadu, ale z jeho. Spýtať sa vnútri seba: „Ako to prežíva on?“, nie „Ako
by som to riešila ja?“. Rozumieť bez potreby zhodnúť sa. Súznieť, aj keď
sa nezhodujeme.
A aby toto mohlo v supervízii prebiehať,
supervízor potrebuje byť kongruentný, byť v súlade so sebou. Vedieť, čo sa
v ňom práve deje, pomenovať si to a neniesť to do priestoru nevedome.
Uvedomovať si svoje reakcie, napätie, sympatiu, odpor, a vedieť s tým pri
klientovi vedome a nezraňujúco narábať. Tým vytvára pre klienta bezpečné
prostredie. Vďaka tomu môže vzniknúť vo vzťahu autenticita. (Pozor! nie
ako necitlivá „úprimnosť“, ale ako ľudská prítomnosť). Nie som tam ako
expert, ani ako autorita (aj keď psychologický rank je tam vždy, aj bez nášho
pričinenia, prítomný). Som tam ako človek s človekom. A práve vtedy vznikajú
tie vzácne momenty, ktoré prinášajú uvedomenie, nielen supervidovanému, ale
často aj supervízorovi.
Dôležitou
súčasťou supervíznej komunikácie sú aj otázky. Nie tie, ktoré smerujú k
správnej odpovedi. Ale tie, ktoré otvárajú priestor. Ktoré v človeku
doznievajú ešte dlho. Umožniť pohľad nielen na to, čo robím, ale z
čoho konám.
Z akej hodnoty? Z akého vnútorného zámeru? Z akého popudu, vzorca či
presvedčenia?
Komunikácia
v supervízii je pre mňa remeslo aj umenie.
Remeslo je o jasnosti, zručnosti, schopnosti pomenovať veci.
Umenie je o citlivosti, empatii, schopnosti byť vo vzťahu vedome a s úctou.
Remeslo je
počúvať kontext a významy, plniť vzdelávacie potreby.
Umenie je vnímať, čo sa deje vnútri supervízora, keď je niečo náročné, a vedieť
s tým pracovať tak, aby sa supervidovaný nemal potrebu brániť.
Remeslo je o znalosti techník supervízie.
Umenie je vnímať supervidovaného a čo sa deje v ňom keď
o niečom hovorí a zreflektovať to pre neho bez skrytého významu.
A nad tým
všetkým je schopnosť vytvoriť bezpečný, prijímajúci a kongruentný
priestor. Keď sa to podarí, zvyšok sa často udeje sám...
Na záver ešte spomeniem že supervízia je užitočný priestor rozvoja
pre všetkých pomáhajúcich profesionálov, hlavne pre mentorov, koučov a
terapeutov.
Ako koučka a lektorka koučovacích výcvikov, pracujem s klientami aj ako mentorka a ako supervízorka.
A ja sama, ako dlhoročná koučka potrebujem niekoho, kto mi nastaví zrkadlo. Nie preto, že niečo robím zle, alebo že potrebujem rady.
Ale preto, že sama seba v procese nemusím vždy vidieť úplne jasne. A aj preto, lebo keď niečo robíme hodne dlho, môžeme nadobudnúť dojem, že už „všetko vieme“. A toto pomáha zostať nohami na zemi a v pokore...
Supervízia mi pomáha kultivovať moju
profesionálnu identitu. Rozvíja moje vnímanie, spôsob práce aj kvalitu
prítomnosti v koučovacom priestore.
Učí ma byť
ešte vedomejšia v tom, čo prinášam, nielen ako kouč, ale aj ako človek.
PhDr.
Denisa Kmecová, PCC