Prečo v terapii nejde len o „objektívnu pravdu“: Sila vnútorného prežívania (a hranice, na ktoré nezabúdať)
Stalo sa vám niekedy, že ste sa s blízkym sporili o to, ako sa presne odohrala nejaká udalosť z minulosti? Vy si ju pamätáte jasne, on ju vidí úplne inak. V bežnom živote nás to dokáže rozrušiť. V terapii je však tento rozdiel v prežívaní dôležitým východiskom – ale nie jediným kompasom.
Pamäť nie je videokamera
Mnoho ľudí prichádza na terapiu s obavou: „Nepamätám si to presne... čo ak si vymýšľam?“ Naša pamäť totiž nefunguje ako presný záznam. Spomienky sa časom menia, dopĺňajú a prefarbujú aktuálnym prežívaním.
Predstavte si, že sedíte v kine s priateľkou. Pozeráte ten istý film, no každá z vás z neho odíde s inými pocitmi. Po čase si budete pamätať iné detaily, možno aj iný „príbeh“. Neznamená to, že niektorá z vás klame – znamená to, že každá z vás si vytvorila vlastný vnútorný význam.
Čo v terapii skutočne liečime
V terapeutickom procese často nepracujeme s presnou rekonštrukciou minulosti, ale s tým, aký odtlačok v nás skúsenosti zanechali. To, čo nás bolí, nie je vždy samotná udalosť, ale význam, ktorý sme jej dali, a presvedčenia, ktoré z nej vznikli.
To však neznamená, že na realite vôbec nezáleží. Kvalitná terapia stojí na rovnováhe:
- rešpektuje subjektívne prežívanie klienta
- a zároveň nestráca kontakt s realitou
Naratívny prístup: príbehy, ktoré o sebe žijeme
Naratívna práca ukazuje, že nie sme naším problémom – často sme len uviazli v príbehu, ktorý sme si o sebe vytvorili. Ak sa vnímame cez optiku zlyhania, odmietnutia alebo viny, ovplyvňuje to naše prežívanie aj správanie v prítomnosti.
Cieľom nie je „vymyslieť si krajší príbeh“, ale rozšíriť perspektívu tak, aby bola pravdivejšia a menej limitujúca.
Hlbinná práca a opatrnosť
Pri práci s obrazmi, spomienkami či vnútornými scénami sa môže objaviť pochybnosť: „Naozaj sa to stalo?“
Tu je dôležité rozlišovanie:
- emócia, ktorá sa objaví, je reálna a zaslúži si pozornosť
- samotný obsah spomienky nemusí byť vždy historicky presný
Preto je dôležité pracovať citlivo a bez sugescie – cieľom nie je „odkryť pravdu za každú cenu“, ale spracovať to, čo klient aktuálne prežíva.
Emócie ako kompas – nie jediná mapa
Emócie sú v terapii kľúčové. Sú signálom toho, čo v nás potrebuje pozornosť, uvoľnenie alebo prehodnotenie. Zároveň však potrebujeme aj ukotvenie – aby sme neprehlbovali nepresné alebo škodlivé interpretácie reality.
Emócie sú kompas – nie jediná mapa.
Emócie nám ukazujú, kde je problém.
Ale až ich prepojenie s realitou prináša zmenu.
Ak by sme pracovali len s rozumom, zmena zostane povrchná. Skutočná transformácia vzniká v spojení oboch.
Ako pracujem v praxi
V terapii vás nebudem presviedčať, čo je „pravda“, ani vám
nebudem vytvárať nové príbehy.
Budeme pracovať s tým, čo reálne prežívate – a zároveň
budeme rozlišovať, čo je emócia a čo interpretácia.
nie len cítiť úľavu, ale pochopiť, prečo vznikla – a prestať
sa do rovnakých vzorcov vracať.
Existuje viacero prístupov, ktoré pracujú s emočným odtlačkom skúseností – od kognitívno-behaviorálnych techník cez prácu s telom až po rôzne formy práce s pozornosťou a reguláciou emócií.
Ich spoločným cieľom nie je zmeniť minulosť, ale zmeniť vzťah k nej.
V terapii nehľadáme dokonalú historickú pravdu, ale ani sa od reality neodpájame. Pracujeme na mieste, kde sa stretáva to, čo sa pravdepodobne stalo, s tým, čo v nás z toho zostalo.
Vaše prežívanie je dôležité. Vaše emócie sú skutočné.
A práve ich spracovaním vzniká priestor pre väčšiu slobodu, pokoj a vedomejší vzťah k sebe aj k minulosti.
07.04.2026
PhDr. Milada Ragasová